DobrodružstvoHorolezectvoRozhovoryTuristika, trekkingVodáctvo

Peter Becko Ondrejovič

Zastihnúť ho na Slovensku je problém, veľkú časť roka je niekde vo svete, či už splavuje v pralese divokú rieku, šplhá na nejaký magický vrch a potom z neho plachtí, alebo sprevádza klientov na konci sveta. Tohto roku prišiel na festival Vysoké hory v Žiline, kde zožal pri svojich prezentáciach veľký aplaus a uznanie. V horolezeckých kruhoch dobre známa osoba, prezývaná Becko, sa po páde a úraze nohy na Vtáčniku v roku 1992  začal intenzívne venovať objaviteľským výpravám do Afriky, Južnej Ameriky, Ázie a Austrálie. Ostatná outdoorová verejnosť  ho zaregistrovala vo filmoch Pala Barabáša  “Omo – cesta do praveku” a “Amazonia vertical”. Obidva filmy vznikli na expedíciách, ktoré inicioval. Homo Natural – Peter Becko Ondrejovič.

V 80-tych rokoch sa intenzívne venoval horolezectvu. Preliezol významné prvovýstupy v Tatrách a Alpách. V roku 1992 odchádza na svoju prvú juhoamerickú expedíciu, zdoláva viaceré andské šesťtisícovky, precestuje pritom polovicu juhoamerického kontinentu a súostrovie Galapágy. Úraz na Vtáčniku ho pribrzďuje v lezeckých aktivitách, v roku 1993 organizuje prvú výpravu na stolové hory vo Venezuele, spojenú s objavovaním “strateného sveta”. V rokoch 1995 – 96 podniká dlhú poznávaciu cestu cez pol Austrálie, cez Indonézske ostrovy Malajziu do Thajska. Organizuje ďalšie expedícia na stolové hory vo Venezuele s významnými objavmi. Najprv v roku 97 prvý prechod rozsiahleho masívu stolovej hory Auyán Tepuí so zlanením najvyššieho vodopádu sveta Salto Angel /979 m/. O rok neskôr prvý kompletný prechod panenského Diabolského kaňonu na tej istej stolovej hore. Neskôr v roku 2004 sa sem vracia s Palom Barabášom, ktorý tu nakrúca film „Amazonia vertical“. Pri viacerých cestách spoznáva tiež stredoamerické štáty Mexiko, Guatemalu a Belize, ako aj Patagónske a peruánske Andy a mnohé ďalšie pozoruhodnosti Latinskej Ameriky, ktorú doposiaľ navštívil vyše 20 krát. Za vrchol jeho doterajších cestovateľských snažení však sám považuje druhú etiópsku výpravu, kde Palo Barabáš vytvoril dokument o neľahkej ceste po divokej rieke k pôvodným kmeňovým spoločenstvám miznúceho afrického dávnoveku “Omo – cesta do praveku”.

Úvodný monológ z filmu Amazonia Vertical v jeho podaní:

Ak pochádzaš z Beckova, pre ostatných si jednoducho Becko. Ale už sa tým netrápim… Táto cesta sa volá Výpadovka. Keď som tu začal liezť, nevedel som sa ešte dobre naviazať, ale už som chcel robiť prvovýstupy. Zo siedmich metrov som padol rovno na chrbát. Odviazané lano plápolalo vysoko nado mnou. K vedomiu ma priviedol až rum z blízkej krčmy, ktorý mi ako prvú pomoc priniesol môj spolulezec. Bola to predzvesť, že môj anjel strážny sa so mnou rozhodne nudiť nebude. Začal som ho brávať do ťažkých alpských stien… Keď som sa narodil, mal som palec ako šimpanz… narástol mi dozadu. Ale detskí chirurgovia spravili zo mňa človeka. O tridsať rokov neskôr prišiel môj jedenásty september. Presne v ten deň, keď sa zabil môj horolezecký vzor Mirek Šmíd, som ja mal 35-metrový pád v stene Vtáčnika. Zázrakom som si dochrámal len členok. Časom mi noha ochrnula. Lekári mi ju sfušovali a vyzeralo to tak, že nebudem môcť ani chodiť po horách. Chodiť som však neprestal. Cit sa mi do nohy postupne vrátil a tak sa začalo moje cestovanie…
Zo všetkých ciest po svete do končín ďaleko od civilizácie som si hádam najviac obľúbil Venezuelu. Túžil som spoznávať dažďové amazonské pralesy. Keď som sa dozvedel, že sa z nich kolmo k nebu týčia nedobytné stolové hory, vedel som, že je to moja parketa. Zvábila ma práve najväčšia z nich, Auyan Tepui…

Ktorá krajina bola cieľom prvej výpravy?

Zrejme prvé slobodné cestovanie som absolvoval za totality v Juhoslávii. Za neuveriteľných „štrapácií“, ktoré boli daňou tej doby, som dostal devízový prísľub a horko–ťažko aj vycestovaciu doložku. Už samotná Juhoslávia bola pre nás iný svet. Túlali sme sa pobrežím, vychutnávali si pocit voľnosti a liezli po skvelých skalách blízko pobrežia. V NP Paklenica som stretol niekoho, kto mi poradil, ako sa dá „zájsť poza bučky“ do Talianska. Prekročil som teda ilegálne alpské hrebene v dnešnom Slovinsku a mohol som prvýkrát „nakuknúť“ do kapitalistického sveta. O tom nám naša propaganda nahovorila toľko výmyslov, že im aj tak málokto veril. Neskôr som sa dostával do horolezeckých výberov a každý rok som už cestoval do Álp v Taliansku a Francúzsku. Keďže sme nemali takmer žiadne valuty, žili sme na konzervách, lekvároch a starom chlebe. Občas sme si prilepšili vo vinohradoch a broskyňových sadoch a cestovali po tých krajinách skoro zadarmo – stopom. No hlavne sme liezli ťažké výstupy v horách, lebo bez výsledkov by nás nabudúce už trénerská rada nevybrala a to nás hnalo aj k riskantným prvovýstupom. Bola to dvojnásobná motivácia športovo napredovať, aby sme sa mohli pozrieť za hranice „gubernie“. A takisto škola do života, vedieť sa pretĺkať s málom financií a ešte si nakúpiť u nás vtedy nedostupnú horolezeckú výstroj. Takto nejako fungovala viac–menej celá moja generácia a trúfam si povedať, že napriek skromným financiám bolo československé horolezectvo od Álp po Himaláje na špici svetovej výkonnosti.

Dochrámal si si nohu na Vtáčniku, v Afrike ťa poštípal zrejme najjedovatejší had, vraj ťa zašliapol slon a zhltla veľryba.

Ten had ma uštipol, to je pravda. Bolo to počas expedície na rieke Omo. A pravda je, že som spadol z výšky tridsaťpäť metrov a že som to prežil. Bol to zlomový okamih v mojom živote. Akési varovanie zhora, aby som zmenil spôsob života. A to som aj zmenil. Namiesto horolezectva som sa začal venovať lietaniu na padákoch, splavovaniu krásnych riek, cestovaniu. Ostatné si o mne vymyslel kamarát Alan Formánek na jeho festivale Hory a Mesto.

Prešiel si z lezenia na padáky, splavovanie riek, … Je v tom rozdiel?

No, nie je. Ale keď už som dostal to varovanie, že horolezectvo mám stlmiť… V každom človeku driemu nejaké túžby, no keď sa venuje na sto percent len tomu jedinému, ostatné mu akosi prechádza pomedzi prsty. Keďže liezť som nejaký čas nemohol a po úraze som si uvedomil, že tejto krásnej aktivity som aj tak už dosť nasýtený, povedal som si, že idem ďalej…

Prečo stolové hory a Južná Amerika?

Južná Amerika driemala vo mne ešte v chlapčenských časoch. Vždy ma lákala príroda a jej objavovanie s príchuťou dobrodružstva. Predstavy o pralesoch a Indiánoch držali vtedajšiu generáciu chalanov aj v rodnom Beckove. Luky a šípy, vojny na Indiánov, kanojky, lezenie po stromoch, neskôr po skalách. Potom prišlo horolezectvo, ktoré ma pohltilo na krásnych, šťastných dvanásť rokov. Raz som zistil, že niekde v pralesoch medzi Orinokom a Amazonkou existujú skalné steny a tajuplné stolové hory. Dlhé roky som to nosil v sebe, až sa túžba stala reálna. Do Južnej Ameriky som začal poriadať viaceré výpravy. Neboli zamerané len na lezenie, ale najmä na prírodu a jej poznanie cez vlastné zážitky. Postupne som zorganizoval niekoľko expedícií, ktoré boli z hľadiska outdoorových cieľov celkom svojské a priekopnícke. Podarilo sa nám, Slovákom, ako prvým prekročiť krížom najväčšiu stolovú horu Auyán Tepui, popritom zlaniť najvyšší vodopád sveta Salto Angel (979 m), inokedy zlaniť neznámy kaňon, preliezť ďaleko od civilizácie panenskú skalnú stenu. Tiež sme sa prebíjali pralesom, plavili sa krajinou a užívali si tú úžasnú nadvládu prírody. Každá výprava musela mať svoju filozofiu a objaviteľskú náročnosť, ak mala priniesť vnútorné uspokojenie.

Teraz chodím do Venezuely každý rok, snažím sa nájsť tam pre seba nové miesta, posunúť sa zase trošku dopredu v tom, čo som doteraz nevidel a nepoznal. Takýmto „poľom neoraným“ bola pre mňa oblasť Amazonas na juhu Venezuely, horné Orinoko, kde žijú indiáni kmeňa Yanomani. Sú to veľmi ťažko prístupné oblasti. A tiež je problematické a neľahké sa tam dostať. Povolenia na vstup do týchto území sú zo strany vlády striktne obmedzované. A ja to veľmi uznávam, lebo boli časy, keď sa tam dostávalo veľa nežiaducich prvkov, hlavne to boli zlatokopi. Dnes sú prírodní ľudia Yanomani chránení. Myslím, že zákon je konečne na ich strane.

S kamarátom Martinom Žilkom alias Vševedom , sme sa tohto sna nechceli vzdať!  Hľadal som nejakú medzierku, ktorou by sme sa prešmykli, napokon, ako vždy na mojich výpravách, ktoré nikdy nie sú oficiálne. Vyzistili sme, že existuje jedna skupina Yanomanov, ktorí sú mimo chráneného územia, aj to, ako sa ku nim dostať. Potrebovali sme na to hlavne svoje vlastné svaly, lebo sme ku nim pádlovali na člne. Bola to taká krásna romantika. Šestnásť dní v pralese s predstavou, že je to panenský prales… ale aj tu je už tá realita niekde inde…

Pre Yanomanov ste neboli ako belosi na ich území raritou?

Keby sme to zobrali globálne, tak Yanomani sú na svojom území dosť izolovaní a vďaka spomínaným ochranným opatreniam, okrem misionárov, ktorí tam majú už svoje dávne pozície, sú civilizáciou málo ovplyvňovaní. Ale táto jediná osada, ktorá je za hranicami chráneného územia, sa nachádza pri rieke Casiquiare. Je to tepna, ktorá spája Amazóniu a Orinoko, vzácny prírodný fenomén, prírodný kanál. Už v roku 1800 sa tadiaľ plavil nemecký prírodovedec a bádateľ Alexander von Humboldt. Využili sme to, že Casiquiare tečie dolu prúdom a plavili sme sa po zaujímavej rieke. Žili tam a iní indiáni, ale boli už úplne civilizovaní. Yanomami si zachovávajú podstatne viac svoje dávne tradície.

Takže aký dojem si mal z Yanomanov, akí sú?

Treba vedieť, že drvivá väčšina pôvodných obyvateľov Ameriky – Indiánov, už prijala civilizovaný spôsob života. Tých málo percent z nich, čo zostali pri svojich tradíciách, žijú podľa nich a zachovávajú si ich, tak tých je veľmi ťažké navštíviť, lebo oni sami si to neželajú. A v súčasnej dobe, ako som už povedal, sa im dostáva ochrany aj od štátu. Až 95 až 98 percent z Indiánov, s ktorými sme sa stretli, sú civilizovaní. Chodia na motorových člnoch, sú európsky oblečení, nie sú pomaľovaní, akurát žijú tam, kde žili roky predtým. A žiaľ, majú zbrane a v niektorých oblastiach sa naučili využívať turizmus. V delte Orinoka sú podstatne ľahšie prístupný turistom a robí sa tam zaujímavá etno turistika. Vďaka tomu, že majú zbrane a nezriedka motorové člny, môžu loviť podstatne efektívnejšie. Keď sme sa plavili po Orinoku a Casiquiare, za 15 dní a nocí sme videli len dvoch malých krokodílov. Všetko bolo vyzabíjané. Všetky korytnačie hniezda na pieskoviskách na brehu sú vyrabované… Musím povedať, že môj vzťah k pôvodným národom nie je vždy pozitívny. Eskimáci zabíjajú tulene a mrože ako sa im zachce. Takisto etiópske kmene, ktoré majú palné zbrane, vyvraždili v podstate všetky slony, nosorožce… Domorodci majú proste pud loviť a nepredvídajú dôsledky.

A Afrika? Rieka Omo?

Južná Etiópia je taký zvláštny africký skanzen. Vďaka izolácii sa tam zachovali tradičné kmeňové spoločenstvá v starej podobe. V takom rozsahu, to už inde v Afrike nenájdete. To som si uvedomil už po prvej pešej výprave v roku 2000. Dostal som nápad spojiť Afriku akoby z čias Emila Holuba s dobrodružnou plavbou po divokej rieke Omo. Podarilo sa nám vytvoriť skvelý tím. Palo Barabáš natočil o tejto nezabudnuteľnej expedícii dnes už kultový film slovenského outdooru ,,Omo – cesta do praveku“. Neskôr som sa na rieku Omo ešte dvakrát vrátil, po štyroch a ôsmich rokoch. Chcel som zažiť niečo podobné a zároveň zdokumentovať, ako valec civilizácie mení starú Afriku.

Ako nadväzuješ kontakty s domorodcami? Máš čas ich bližšie spoznávať?

Na dlhodobejší etnografický prieskum naozaj času niet. Predsa sme viacej pútnici ako seriózni bádatelia, ktorí potrebujú robiť odborný výskum a tým prežívať v komunite dlhší čas. Ako najdôležitejší komunikačný prostriedok považujem čisté otvorené srdce. Možno to znie v dnešných časoch naivne, ale ja to tak cítim. Myslím, že mnohé ľudské bytosti existujú­ce v prírodnom prostredí, tak ako zvieratá, vedia vycítiť svojím šiestym zmyslom vaše zámery. Považujem za dôležité zanechať po sebe pozitívnu stopu. Často tiež používam fotografie, alebo obrázkové knižky. Na Západnej Papue som mal knihu o národoch sveta medzi domorodými Kombaimi. Je to kmeň, v ktorom doba kamená ešte trvá a len veľmi nedávno tam prestal kanibalizmus – teda v to dúfam. V každej osade som knihu nechal listovať domorodcom, ktorí nič nevedia o tom, ako vyzerajú a zdobia sa iní obyvatelia za dvoma údoliami a nie to, že takto vyzerajú a nádherne sa zdobia Indiáni v Amazónii, černosi od rieky Omo alebo šikmookí Číňania. Táto kniha mala
ohromný úspech tam aj inde na svete. Možno som v nich vytvoril pocit hrdosti na ich vlastné kmeňové tradície, o čo som sa snažil. Smutné je, že vďaka návštevám z civilizácie a najmä misionárom, oni rýchlo vymenia tradičnú prirodzenú nahotu a krásne zdobenia tela za naše tričká a nohavice. Tie sa čoskoro stanú špinavými a roztrhanými handra¬mi. Domorodci ich nosia až do rozpadnutia. Tými „handrami“ sa nám chcú pripodobniť. Vo Venezuele, ktorú poznám najlepšie, žije zopár desiatok tisíc Indiánov, ale len zlomok z nich zachováva kmeňové tradície. Najmenej 90% ich nosí krátke vlasy a oblečenie. V mnohých osadách v delte Orinoka, kde žije rozptýlených asi dvadsať tisíc Indiánov Warao, majú benzínové agregáty, elektrické spotrebiče ako TV a DVD. Viete aké filmy pozerajú? Najviac porno a násilie. Taký obraz moderného sveta prijímajú od nás. My sme potom pre nich tí nesmierne bohatí supermani. Myslím, že to v nich vyvoláva pocit menejcennosti. Chodím tam so svojimi turistami a vždy im nosím filmy z iného súdka. Kreslené rozprávky pre deti, prírodopisné filmy, fotografie ich samých z mojich predošlých návštev. Už som takto rozdal desaťročné snímky a našiel po rokoch tých istých ľudí na fotkách. Reakcie na tieto dary sú ohromné.

Bez problémov chytáš do rúk jedovaté hady. Na rieke OMO sa ti to stalo takmer osudným. Je spoznávanie miestnej fauny nevyhnutnou súčasťou príprav expedície?
Poznanie je vždy výhoda. Príroda je fér, len treba rešpektovať jej nebezpečenstvá. Iste je potrebné zachovať pokoj, alebo vedieť konať, keď sa už niečo stane. O tom je život, že sa stávajú aj úrazy. Aj v Tatrách pod lavínou, na hudobnom festivale pod stanom, či v lietadle, kde to neovplyvníš. Na tieto veci mám „karmický“ pohľad – ak je to súčasťou božieho plánu, nech sa tak stane. Doteraz som vždy dostal znamenie, že moje poslanie nekončí, tak teda idem ďalej.

Poštípanie hadom, nebezpečné pády, blízkosť hrochov, či krokodílov. Je niečo, pred čím máš rešpekt?

Rešpekt, ten mám a strach potláčam na základe poznania a skúseností. Keď sme išli na prvú výpravu, na africkú rieku Omo, boli sme plní predsudkov. Časom sme pochopili, že aj tie nebezpečné hrochy chcú mať od nás pokoj, že v hlbokej vode nás nedobehnú. S hadmi je to podobné, chcú sa nám vyhnúť, nechcú sa dať zašliapnúť, či inak ohroziť. Ak by na nás mal stúpiť dinosaurus, tiež by sme mu niečo strčili pod nohu, nech sa pichne a nechá nás. Iná vec je niečo chytať – trebárs krokodíla alebo anakondu – samozrejme tak, aby obe strany z toho vyšli bez újmy. To je vždy výzva, ktorej občas neodolám. Rešpekt, ten mám predovšetkým pred ľuďmi, myslím tým viac ľudí v mestách, hlavne kriminálne živly.

Na satelite beží veľa zahraničných dokumentárnych seriálov. Nemal si niekedy chuť urobiť slovenský cestopisný seriál?

Na niečo také musí byť človek „showmaker“ a robiť to v masovo komerčne prijateľnom štýle. Veľmi svojsky to robí práve Barabáš, robí to výborne, ale nevyžije z toho. Malé, teda slovenské TV to nezaplatia a pre svetové je málo západný. Západ len s nedôverou prijíma niečo od nás a to nie je len môj osobný názor. Pritom Palo so svojimi filmami pravidelne vyhráva rad–radom desiatky filmových festivalov na celom svete. Ja tvrdím, ak by Slovák urobil dieru cez našu Zem a vyliezol niekde v Austrálii, tak to svet zvlášť neohúri. Ak by to však urobil trebárs Angličan, tak z toho svet div nespadne na zadok.

Sú na Slovensku miesta, kde cítiš podobný nádych dobrodružstva ako na cestách po svete?

V horolezeckých časoch to bolo v Bielovodskej a Javorovej doline, ktoré sú v rámci Vysokých Tatier najmenej frekventované. Je tam TANAP-ácka chatka a v nej sme mávali zimné sústredenia. Tam si človek pripadá ako na Aljaške. Tá odľahlosť je dôležitá pre pokoj zvierat. V jeseni sa chystám do Tichej doliny, ktorú odhodlaní a nezištní ľudia svojimi protestmi zachránili pred ťažbou. Je takým ozajstným rajom divočiny s medveďmi, vlkmi a takmer nenarušenou prírodou.

Ukázať viac

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Back to top button
Close
Close