Spomienky starého horolezca III

Aj v letných Tatrách sme s Jančim Frieszom urobili mnohé lezecké túry. Janči mal rád pivo, bol pred komunizmom riaditeľom popradského pivovaru. Raz sme po zostupe z Gerlachu do Batizovskej doliny bežali po magistrále až do Smokovca. Na Sliezskom dome sa totiž minulo pivo a tak sme ho išli hľadať až do nami vždy obľúbenej Taverny. Janči mal vtedy už skoro šesťdesiatku na krku, mal ale mladícku kondičku a bezvadnú formu. Janči bol v každom ohľade výnimočným človekom. Boľševici ho na staré kolená prinútili pracovať v mangánovej bani v Kišovciach pri Poprade. To ho morálne nezlomilo. Keď v zime v nedeľu ráno skončil nočnú zmenu, bol už o siedmej hodine ráno doma a o ôsmej bol s lyžami na stanici električky. Nedeľnú lyžiarsku túru nikdy nevynechal. Na otázku, či si nezaslúžil odpočinok, so smiechom odpovedal: „Áno, ale v hrobe.“

Prvá lezecká sezóna sa skončila bez vážnejšieho problému. Podľa vzoru Paľa Šablatúru som si začal písať denník túr. Najprv bez subjektívnych poznámok. Neskôr som v ňom sem-tam utrúsil aj osobnú subjektívnu poznámku, nie vždy pozitívneho charakteru. Napríklad, že môj spolulezec X je vôl a že sa s ním už nikdy nenaviažem na spoločné lano. Život ma ale poučil, že človek je, chvalabohu, zábudlivý. S partnerom X sme sa pomerili a urobili ešte veľa spoločných túr. Len idiot nezmení nikdy svoj názor. Vďaka zápisníku si môžem dnes zaspomínať.

Ak chceš byť v živote šťastný, musíš mať dobré zdravie a zlú pamäť…

Denník túr je samozrejme aj vizitkou jeho majiteľa. Ja ako „bažant“ vďačím znovu Paľovi Šablatúrovi za návod pre písanie denníka. Aj perfekcionistickí Švajčiari sú dnes mojim denníkom prekvapení. Do tohto som od roku 1955 zaznamenal všetky lezecké, lyžiarske a vysokohorské túry.

Na verejnosť sa ide väčšinou len s tzv. hodnotnými túrami. Hranica medzi hodnotnými a inými túrami sa určuje subjektívne. Obyčajne, čím je výstup ťažší a riskantnejší, tým je túra hodnotnejšia. Protikladom hodnotných výstupov sú asi túry bezvýznamné. To sú výstupy, ktorými sa životopis alpinistu nedá veľmi okrášliť. Ale aj počas takýchto túr treba často nasadiť všetky svoje schopnosti, ísť až na doraz. Doraz má pre každého inú výšku a hodnotu. Ja som sa v horách často neflákal, ale aj tvrdo bojoval. Bol som celý život šťastným zberateľom bezvýznamných výstupov. Horolezectvo bolo a je pre mňa viac zážitkom ako neprestajným a zaťatým pretekom za výkonmi. Preto sa v mojich spomienkach vyhýbam popisu túr a menám vrcholov, radšej spomínam na zážitky, či už veselé alebo smutné. Jedna česká internetová stránka ma prednedávnom označila za „dobrodruha“. Možno, že je to aj pravda, mne sa v každom prípade tento „titul“ páči a pokladám ho za kompliment.

Aj otrok je slobodný, pokiaľ sa uspokojí s tým čo má, alebo s tým čo dosiahne, oproti tomu slobodný človek je otrokom, ak je chtivý a s ničím sa neuspokojí.

V spojitosti s „bezvýznamnými“ výstupmi si spomínam jednu príhodu z 80. rokov minulého storočia vo Švajčiarsku. V mojom bydlisku bol pred rokmi založený exkluzívny horolezecky klub, kde sa ľudia prijímali na základe ich „dostatočnej“ listiny túr. Jeden priateľ mi navrhol kandidatúru do tohto klubu. Pre  vstup trebalo mat dostatočný počet bodov, ktorý sa za každý výstup udeľoval podľa predom stanovených kritérií. Moja listina mala dvojnásobne vyššiu hodnotu. Po nejakom čase bola do klubu prijatá aj moja manželka. Mala tiež bodov habadej. Ale! Potom prišlo trpké rozčarovanie. Klubisti sa stretávali raz za rok v novembri pri bivaku pod jedným previsom v Jure, v prostriedku zvislej steny. Prístup tam bol už polovičným dobrodružstvom. Samozrejme že víno a pivo tiekli potokom. Pred polnocou sa moji podgurážení kluboví kolegovia pustili do mojej manželky a do mňa. Vyčítali nám, že máme síce veľa túr, ale všetky sú „bezvýznamné“. Moja polovička plakala, ja som bol znechutený. Po návrate domov sme z klubu vystúpili. Preto sa dodnes takejto horolezeckej „šľachte“ vyhýbam a nerád vyplňujem listiny túr a nechodím s nimi na verejnosť. Výkon v lezení a pri lyžovaní je vecou veľmi subjektívnou, ale aj relatívnou. Ľudia sa často chvália výstupmi alebo zjazdmi ktoré iní pokladajú za nanajvýš priemerné. V každej činnosti sa nájde vedľa super-hviezdy osoba ešte lepšia. Čítal som  niekde, že ak sa niekto chce „predať“ ako osoba výnimočná, najlepšou metódou je nájsť človeka blbšieho, aby sa vedel ukázať rozdiel. Preto veľa ľudí hľadá osoby ktoré sú hlúpejšie alebo menej úspešné ako oni sami, aby dokázali vlastnú „veľkosť“.

Pre mňa nie je dnes všetko čo povedali slávni horolezci bernou mincou. Spomínam si na výrok René Desmaisona (jeden z najslávnejších francúzskych horolezcov v rokoch 1950-80). „Horolezectvo je šport a takto jediné čo má cenu je výkon“. Pre mňa jediné čo platí je radosť z pohybu. A Lionel Terray (ďalší slávny Francúz) ktorý na konci druhej svetovej vojny partizánčil proti Nemcom vo francúzskych Alpách (a niekoľkých aj zabil) vyhlásil: „Po konci vojny mi chýbal boj. Preto som sa dal na horolezectvo“. Protiví sa mi byť bojovníkom alebo vojakom tohto, pre vedenie vojny, príliš pekného športu.

Výkon je neodmysliteľnou súčasťou každej ľudskej aktivity. Ale nesmieme sa veličine „výkon“ podriadiť ako zlatému teľaťu. Musíme hľadať čo nás zbližuje a nie čo nás rozdeľuje. Výkon bohužiaľ často rozdeľuje. Nie sme už jednou jednoliatou komunitou ľudí ktorá miluje hory a pohyb v nich, stávame sa len jednou z dvoch hlavných kást horolezcov. Na jednej strane sú ti vysokovýkonní, sú príslušníkmi „horolezeckej šľachty“ (označenie ktoré som si sám vymyslel). Na druhej strane sú ti slabší, sú jednoducho horolezeckou sprostačou, spodinou alebo bezvýznamnými elementmi. A tak, ako sa šľachta vždy zvykla chovať, teda nestýkať sa s chudobou a keď, tak sa k nej chovať povýšenecky, tak sa to prenieslo  bohužiaľ aj do hôr. Vývoj ide podľa môjho názoru negatívnym smerom.

V Poprade vznikla skupina ľudí, ktorí pravidelne a vášnivo holdovali lyžiarskej turistike. Naša technika bola však veľmi slabá. Vedeli sme len šusovať a pluhovať a robiť zátačky so stopou širokou ako od saní so senom. Pozerať sa na náš štýl nebol žiaden zážitok. Náš priateľ, Popradčan Milan Schwendt, vtedy študent telovýchovy v Bratislave, to samozrejme videl a ponúkol nám privátny lyžiarsky výcvik gratis. Cez vianočné prázdniny sme sa celá partia vytrepali na Térynku. Pod Mačacou vežou sme počas celého týždňa pod Milanovým vedením bifľovali základy správnej techniky. Na obed sme nič nejedli, od svitania do zotmenia sme boli na svahu. Aj dnes som Milanovi povďačný za jeho obetavosť a trpezlivosť. Bez neho by sme stále jazdili ako „bafuňari“. Skoro štyridsať rokov po tom som Milana navštívil v Martine, kde celý život pracoval ako profesor telocviku. Takéto stretnutia pokladám za najkrajšie okamihy v živote. Ďakujem ti, Milan!

Som vďačný osudu, že som prvý učňovský rok v horách prežil. Napriek tomu že som bol v skale a v horách veľmi zdržanlivý, narobil som veľa blbostí. Z mojich rovesníkov dnes už nestretnem skoro nikoho v skalách a v zasnežených horách.