Spomienky starého horolezca IV

Môj osudný deň na Kežmarskom štíte, 31. august 1959

Ležím na nemocničnej posteli, v Poprade, vo veľkej sieni v spoločnosti najmenej desiatich chorých alebo zranených chlapov. Všade okolo mňa počuť stonanie, na telách mojich spolutrpiacich kolegov, je plno zakrvavených obväzov. Je prvý september. Nado mnou stoji moja drahá mamička a plače. Otec stoji za ňou, trochu v pozadí, a drží sa. Ale na jeho očiach vidím, alebo sa len domnievam vidieť, hlboké dojatie. Hlavu mám zabalenú v bielych obväzoch, trčí mi z nich len nos. Aj otvor pre ústa je tu. Môžem jesť, neumriem od hladu. Ľavá noha je na akejsi rampe, stehenná kosť nad kolenom je prevŕtaná akousi ihlicou, ako na pletenie svetrov. Na tejto je upevnená kovová podkova s lankom, ktoré vedie smerom k chodidlu a ide cez kladku k závažiu, ktoré visí mimo postele. Ak si dobre pamätám, dvanásť kilogramov ťažké. Je to zariadenie na predĺženie svalov okolo zlomenej stehennej kosti, ktoré sa po úraze stiahnu. Ruky a zdravú nohu mám voľné. Sú ale plné odrenín a škrabancov každého kalibru. Ale žijem. Pokúšam si zrovnať v hlave čo sa mi vlastne prihodilo. Na analýzu nemám ešte čas ani chuť. Viem len že som mal obrovské, neopísateľné, šťastie. Šťastie, aké ľudia môžu mať maximálne raz počas ich života. Ja som ho vo veku dvadsať rokov už vyčerpal.

Koncom augusta 1959 sme sa s Janom Kaňom ubytovali na niekoľko dní na Sliezskom dome. Liezli sme v blízkych Granátových stenách. Po niekoľkých túrach sme toho mali asi dosť. Rozmýšľali sme o návrate domov. Boli sme však nerozhodní. Počasie bolo pekné. Hodili sme si preto mincu, rub alebo líc. Osud rozhodol pokračovať v túrach. Dohodli sme sa s ďalšími kamarátmi pre Skalnaté pleso. Chatárčil tam náš priateľ Martin Fris. Mali sme ho radi a cítili sme, že aj on nás na chate rád vidí. Chodili sme k nemu skoro ako domov. Steny okolo Skalnatej doliny boli vtedy zriedka navštevované, panoval tam božský kľud.

Svitol pre mňa osudný 31. august 1959. Dva týždne po mojich dvadsiatych narodeninách. Mohol to skoro byť môj posledný deň na tejto zemi. Rozhodli sme sa pre výstup južnou stenou Kežmarského štítu. Táto je 550 m vysoká, a patri k „vysokým“ stenám Tatier. Ja som liezol s Rudom Gedeonom, za nami Janovia, Kaňa a Skok. Pred nami nastúpili ešte Milan Rybanský a Oto Radek. Všetci z vtedajšej „popradskej partie“. Počasie bolo po odchode z chaty krásne. Na nástupe sa však už začala prevaľovať hmla. Keď sme začínali liezť, Milan s Otom mali už za sebou niekoľko dĺžiek lana. S Rudom sme došli na začiatok rozhodujúceho priečneho prechodu doľava. Za ním sa podstatné ťažkosti steny končili. Prečo sa Janovia pred týmto traverzom „zapráskali“ (tj vybočili zo správnej cesty a pustili sa do ťažkého terénu), to som sa nikdy nedozvedel a sa už určíte nikdy nedozviem. Myslím však, že to bol prvý krok k blížiacemu sa veľkému prúseru. Na začiatku traverzu som dokonca zabil skobu ako orientačný bod. Zaviazal som na ňu bielu vreckovku. Ako optický signál. Janovia sa však bohužiaľ o to nestarali. My s Rudom sme pokračovali v našom výstupe. Keďže sme boli v horách absolútne samostatní, prenechali sme Janov ich osudu. Stratili sme úplne kontakt. Vedeli sme, alebo predpokladali sme, že sa Janovia v každej situácii vysomária. Tentokrát sme sa mýlili. Janovia ostali trčať v stene.

Medzitým nás zahalila hustá hmla. Bolo z nej cítiť jeseň, bola zima a vo vzduchu začali poletovať prvé vločky snehu. S Rudom sme došli na vrchol krátko poobede. Normálne by sme sa boli vydali hneď na cestu nazad do chaty. My sme však cítili morálnu povinnosť ostať a čakať na našich zablúdených kamarátov. Diskutovali sme a snažili sa nejako zabiť čas. Avšak zmrzli sme na kosť’. Hodiny bežali, vločky snehu naďalej poletovali. Vrchol bol zahalený v hmle, viditeľnosť bola minimálna. Janovia boli naďalej nezvestní. S Rudom sme z času načas prešli krátkym vodorovným hrebeňom nad zlom steny, hľadajúc akustický kontakt zo zablúdilcami. Avšak bez úspechu. O pol štvrtej poobede sme náš pokus chceli znovu zopakovať. S rukami vo vreckách, úplné stvrdnutý zimou som balansoval na hrane hrebeňa. Niekoľko krokov za mnou išiel Rudo. Boli sme nenaviazaní. Lano bolo na vrchole a slúžilo nám ako podlážka na sedenie. To bol posledný okamih, kedy by sa dalo koleso osudu ešte otočiť v môj prospech. Ale nedošlo k tomu.

Zrazu som sa ocitol vo vzduchu, zdalo sa mi, že letím ako vták. Pred prvým nárazom na skaly vidím obrátený svet, hrebeň sa týči nado mnou, ja letím dole hlavou do hlbiny. Všetko sa točí okolo mňa. Každý, kto taký pád nezažil, si myslí, že obeť je vystavená neľudským bolestiam. Nie je tomu však tak. Milosrdná príroda má našťastie v tomto prípade „vypínač“, ktorý nešťastníkovi, v tomto prípade mne, ušetrí akékoľvek útrapy. Ide o prvý šok. Po ňom je človek alebo „prdlý“, alebo bezvedomý. Ja som v tomto prípade nebol výnimkou. Padám ako do perín. Necítim nič, žiaden náraz, žiadnu bolesť. Nevydám zo seba ani jedinú hlásku. Život neprebieha pred mojimi očami ako film. Nelúčim sa s ním, som len prekvapený, čo sa deje. Pád sa náhodou preruší na malej sutinovej plošinke, stena sa strmo láme podo mnou. Ako keby som sa bol zastavil pred široko otvorenou bránou nebeskou, pred začiatkom večnosti, v ktorú ja ako ateista neverím. Ako keby všemohúci boh hôr držal nado mnou svoju ochrannú ruku. Skutočne podo mnou sa stena láme a padá strmo do doliny. Teda mal som obrovské šťastie, ešte jeden jediný meter pádu a som „preč“. Ale to si ešte neuvedomujem. Moja hlava neregistruje jasné veci, som ako opilec, ktorý sa na niekoľko sekúnd zobudí zo svojho delíria.

Niekoľko sekúnd neskôr vidím Ruda, je sklonený nado mnou. Prekvapený sa ho pýtam, čo sa deje, kde sa nachádzam. Stratil som pamäť. Neviem, že som na vrchole Kežmaráku v nezávidenia hodnej situácii. Od neho sa dozvedám, že som prežil dlhý pád. Letel som skalnatým žľabom, prerušeným niekoľkými stienkami. Spoločne konštatujeme škodu. Všade je plno krvi. Pokúsim sa vstať, čo sa mi nepodarí. Vidím že moja stehenná kosť je čudne ohnutá akoby som mal nové koleno. Je zlomená. Na hlave mám veľkú tržnú ranu. Nos je rozbitý a zdá sa, že som si dobre natrhol držku. Nemáme nič, čím by som mohol byt ošetrený. Moja vreckovka trčí možno aj teraz podo mnou v stene, zaviazaná na skobe. Ukazovákom pravej ruky si prejdem cez zuby. Zázrak, ani jeden nie je vybitý. Som šťastný, nerozbil som si držku. O zbytok sa ešte nestarám.

Pre mňa začína proces „prirodzeného výberu“, ak máš na to, prežiješ, ak si slabý, si stratený, chcípneš. Rudo chce ako správne klasicky vychovaný horolezec ostať pri mne a volať o pomoc. Tak ma to učil Róbert Kubin na začiatočníckom kurze, tak to stoji napísané v každej horolezeckej príručke. Nikdy neopustiť zraneného priateľa. Ostať pri ňom až do jeho posledného dychu. Každý kto poruší toto pravidlo, je v „normálnom“ prípade pokladaný za darebáka. Náš prípad však nie je „normálny“. Našťastie si jasne uvedomujem moju situáciu. Viem, že naše volanie o pomoc tu v hmle, ďaleko od ľudí, nikto nepočuje. Ak tu s Rudom na vrchole „stvrdneme“, môže to byt pre mňa osudné. Moje vonkajšie zranenia sú viditeľné, o vnútorných nemám ani poňatia. Žiadam Ruda, aby ma nechal samého a okamžite zbehol na Skalnatú chatu privolať pomoc. Nechá sa prehovoriť. Na to, že čakáme ešte dvoch zablúdených a nezvestných Janov, sme zabudli. Rudo ma v strese ani nezabezpečí lanom proti eventuálnemu ďalšiemu pádu a zmizne z môjho v hmle obmedzeného dohľadu. Ostanem sám ako sirota, na okraji malej nanajvýš jeden štvorcový meter veľkej plošinky. Podo mnou strmá skala padá do doliny.

Začína dlhé čakanie. Krv steká z otvorenej rany na hlave cez celo na nos, a kvapká mi na vetrovku. Trasiem sa ako osika. Snažím sa tomu zamedziť, čo sa mi na začiatku aj ako-tak darí. Silou vôle sa dvadsať sekúnd (ktoré počítam) netrasiem, potom to však „nechám ísť“, na jednu až dve minúty. S touto hrou však dlho nevydržím, nakoniec nemám síl na sebaovládanie sa. Našťastie necítim žiadnu bolesť. Moje hodinky sú rozbité, neviem ako beží čas. Rýchle sa zotmie. Pripravujem sa na bivak, ľahko oblečený s vyhliadkou na mrazivú, ale možno aj moju poslednú noc. Snažím sa vymyslieť si časový plán mojej záchrany. Som presvedčený, že Horská služba môže prísť len ráno. Nesmiem zaspať, nesmiem si ľahnúť, sedím na suti a čakám na zázrak. Musím bojovať. Našťastie v hlave mám všetko jasné, neblúznim a môžem rozmýšľať. Ani „morál“ na neopúšťa. Nezaujíma ma problém zmeškaného začiatku školského roka na stavebnej fakulte v Bratislave, ani zajtrajšia reakcia mojich rodičov, ak ma uvidia dolámaného. Ak prežijem noc. Ide mi jedine o moju záchranu.