Spomienky starého horolezca IX

Popradská partia a kamaráti

Mal som šťastie dostať sa do styku s takou veselou a priateľskou spoločnosťou ako popradská horolezecko- lyžiarska partia. Oficiálne sme boli športovým oddielom. Pravidelne sme sa však stretávali v kaviarni. Tam sme sa väčšinou bezvadne zabávali a o horách hovorili len na okraji. Na túry sa chodilo väčšinou v dvojkách alebo malých skupinách, nie v stáde, ako to bolo v bývalom Sovietskom zväze (ale aj dnes v západných Alpách) zvykom. Najčastejšie sme sa stretli vo väčšej skupine na chate. Tam sa diskutovalo, odpočívalo, ale aj oslavovalo. Zostupy z Terynky mali často aj ”športový” charakter. Raz sa stalo, že niekto tesne pod chatou vykríkol: „Kto príde posledný do Taverny, platí všetkým pivo!“ To bola výzva na preteky. Ja som bol na čele skupinky, potkol som sa, spadol a rozbil si držku na chodníku. Všetci ma predbehli. Dobehnúť  som ich už nemohol. Pivá išli na môj účet.

Náš horský materiál zodpovedal dobe. Prišla doba, že nám v tatranských stenách ukoristené skoby už nestačili. Laco Šedivý bol od fachu a skoby sme raz spoločne ukuli v jednej dielni. Milan Kriššák mi vlastnoručne vyrobil ľadové a skalné kladivo. Ešte stále ich mám a hrdo ich predvádzam švajčiarskym priateľom – alpinistom. Obidve kladivá boli urobené na moju žiadosť ťažké. Pri vybíjaní skôb sme nesmeli strácať čas. Boli túry, počas ktorých sme zabili, a samozrejme aj vybili dvadsať a viac skôb. Každý, kto dokázal vybiť skobu jednou ranou, bol obdivovaný a ako druholezec aj vyhľadávaný. Dostatočná váha kladiva bola preto veľkou výhodou. Mačky sme mali ešte od Wehrmachtu. Boli ťažké, ale iných nebolo. Čakany sme mali väčšinou rakúske. Akou cestou sa dostali k nám, to nikto nevedel. Ale to nás ani nezaujímalo. Hlavnou vecou bolo, že na nich bolo vyrazené «Aschenbrenner Führer Pickel». Aschenbrenner bol svetovou horo-hviezdou a vlastniť vodcovský čakan s jeho menom bolo vyznamenaním. Karabínky boli oceľové a používali sme zásadne len po jednej do skoby. O dnešných expreskách nebolo ani chýru. Laná boli konopné, ale aj poľské ”sisalky”. Zlanovanie na týchto lanách, hlavne ak boli mokré, bol pre varlatá neobyčajný zážitok. Našťastie ma nestihla neplodnosť. Naše východonemecké benzínové variče Juwel-klenot si nezaslúžili toto pomenovanie. Boli sme po varení čierni ako kominári a šťastní, ak klenot nevybuchol. Najlepšou časťou výstroja bol náš kletrák. Boli sme schopní napchať doňho celý bordel potrebný na víkend a navrch sme často pridali aj páperovú sloniu nohu pre príjemnejšie prenocovanie na podlahe chaty. Dnes, keď idem v lete poobede liezť na skalky, mám veľké auto plné materiálu. Môj lezecký kamarát vo Švajci Lojzo Krkoška, pôvodom Slovák z Kysúc, tomu po francúzsky hovorí „perversité occidentale“, západniarska perverznosť.

Oddielovú schôdzku sme mali obyčajne len raz za rok, a to väčšinou v bývalej chate Kamzík. Tam bolo vždy veselo, veľa srandy, ale prihodil sa aj jeden malér. Chatár Pišta Iľko mal veľkého psa, ktorý pohrýzol nosiča z Terynky Milana Kalába. A to presne počas našej výročnej schôdzky. Milan bol silný a vytrénovaný mladý chlap. Takéto poníženie nemohlo ostať bez odplaty. Vznikol dvojitý konflikt. Najprv Milan proti psovi a potom chatár proti Milanovi. Výsledok boli dva rozbité a krvavé nosy, ako aj predčasný odchod psa do večných lovíšť. Museli sme ho pochovať na smetisku za chatou.

Bol som pravdepodobne tretím predsedom popradského horo-oddielu. Prvým bol Jožo Bednár. Bol spoluzakladateľom popradského organizovaného horolezectva. Postavou a výzorom by bol mohol hrať vo filme úlohu Jánošíka. Druhým v poradí bol Štefan Culka. Nebolo mu dopriate zostarnúť. Stal sa obeťou úrazu na motorke. Po mne sa stal predsedom Milan Kriššák. Funkciu som mu odovzdal počas našej vyššie spomenutej neslávnej výročnej schôdze na Kamzíku. Ja som už pripravoval emigráciu, duševne som bol už ďaleko vzdialený.

S Milanom Kalábom sme sa neskôr sporadicky vídavali vo Švajci. Usadil sa v Zermaťte pod horou, na ktorej veľa vytrpel. Pri jednom zimnom výstupe mu omrzli všetky prsty na nohách. Museli byť amputované. Tieto prsty boli akoby balzamované, čierne a tvrdé. Milan ich nosil vo vrecku nohavíc ako talizman. Rád ich po skonzumovaní určitého množstva červeného walliského vína ukazoval svojim priateľom od pohárika. Medzi týchto kamarátov som patril aj ja. Potom zrazu Milan akoby zmizol z povrchu zemského. Nikdy som ho už nestretol.

K popradskej partii sa pridali aj neskorší super alpinisti Mišo Orolin a Milo Neumann ako aj Vladimír Farkaš, ktorý vojenčil v Poprade a ktorého sme volali Eugen, podľa vtedy veľmi známeho cigánskeho muzikanta Eugena Farkaša. Eugen emigroval po roku 1968 do Ameriky.

V tom čase som spoznal aj iného veľmi sympatického mládenca, Dušana Jágerského. Pracoval v Horskej službe v Nízkych Tatrách. Prvýkrát sme sa zoznámili náhodou na jarnom a silne zasneženom Gerlachu. Ja som liezol sám. Bola hustá hmla. Myslel som si,  že široko ďaleko nie je ani živáčka. Zrazu počujem hlasy. Boli to Dušan s Milanom Kriššákom. Stretli sme sa na vrcholovom hrebeni, počasie sa zhoršovalo. Zostúpili sme spoločne.

Dušan bol už vtedy uznávaný lezec a výborný lyžiar. Spriatelili sme sa a urobili spoločne niekoľko túr. Krátko potom Dušan emigroval do USA a usadil sa v Seattle. Stal sa americkým horským vodcom. Keď som sa usadil vo Švajci, Dušan mi navrhol prísť tiež do USA a spolu vykonávať remeslo vodcu. Nedošlo k tomu. Raz sa Dušan s klientom z jednej túry na Aljaške nevrátil. V oblasti, kde sa nachádzali, došlo k obrovskému zosunu hory. Stali sa pravdepodobne obeťami tejto skalnej lavíny. Ich telá sa nikdy nenašli. Dušanova vdova, Američanka, mi túto smutnú novinu oznámila po slovensky písaným listom. Iróniou osudu je, že moja dcéra Nathalie žije už  niekoľko rokov tiež v Seattle.

Ruda Gedeona som už viac krát spomenul. Bol mojím najstarším kamarátom, poznali sme sa od detstva a navštevovali sme spolu základnú školu. Už ako deti sme chodili lyžovať na Hrebienok, vtedy bez lyžiarskeho výťahu,  ako aj nad chatu Kamzík na svah, ktorý je teraz zarastený vysokými smrekmi. Rudo pochádzal z chudobnej rodiny, jeho otec umrel mladý. Mama zarábala na dve deti ako robotníčka v popradskej Vagónke. Pamätám si, že Rudo nemal peniaze, aby si kúpil vibramky. Preto chodil liezť do Tatier s poltopánkami s vibramovou podrážkou, ktoré mu niekto daroval. Na lyžiach nás technikou prevyšoval. Stal sa docentom germanistiky na univerzite v Bratislave. Počas môjho exilu sme stratili kontakt. Ja som mu nechcel vypisovať, vedel som, že ako učiteľ môže mať problémy kvôli kontaktu s emigrantom.

Na 40. výročie pádu na Kežmarskom štíte som Rudovi napísal list. Poďakoval som sa mu za rýchly zásah v roku 1959, ktorý mi pravdepodobne zachránil život. Prijal moje pozvanie na lyžiarske túry vo švajčiarskom Wallise. Strávili sme v marci roku 2000 spolu s mojou manželkou a dcérou Nathalie krásny týždeň. Nasledujúci rok som pozvanie zopakoval. Rudova odpoveď bola smutná: „Mám rakovinu a možno stojím pred mojím posledným bojom.“ Bol to naozaj jeho posledný boj. Rakovina ho po mesiacoch nádeje a len celkom nakoniec beznádeje, skolila. Jeho bezpríkladná odvaha, s akou sa vzoprel chorobe, ale aj jeho rýdzi charakter, ktorý ho sprevádzal po celý život, mi ostanú navždy zapísané v pamäti. Bude mi slúžiť ako vzor. Nedožil sa staroby. Odovzdal mi však nesmrteľné posolstvo, snímam klobúk.

Rudov a môj charakter boli plné protikladov. Ja som nikdy neodmietol pohárik, vyjadroval som sa často vulgárne a oplzlo, ako sa na dobrého profesionála stavebníctva svedčí. Podvádzal som (niektoré) svoje priateľky, obľuboval som orgie a mejdany každého kalibru, moje výroky neboli nikdy klasického charakteru. Rudo bol úplným opakom mňa. Napriek tomu všetkému sme sa dobre znášali a stáli sme si veľmi blízko.

Jeden z mojich priateľov, košičan Ján Bača, mal veľmi zaujímavý osud. Na priemyslovke v Košiciach sme boli v tej istej triede. Stretli sme sa znovu aj na vysokej škole, na tej istej fakulte. Od začiatku sme začali aj spolu liezť a robiť lyžiarske túry. Terynka a bivak v Zlomiskách boli etapami na našej ceste po horách. Potom nás život rozdelil. Po roku 1968 ostal Jano s rodinou doma v Československu. Stal sa vysokoškolským učiteľom. Po viac ako desiatich rokoch sa však všetci rozhodli pre emigráciu. Nielen s manželkou, ale aj s dvoma dcérami a vnúčatami. Zlaté časy emigrácie sa však pominuli. Čechoslováci neboli na západe už tak veľmi žiadaní ani vítaní. Pokúsil som sa mu pripraviť terén vo Švajci. Bez úspechu. Jano sa nakoniec dostal cez Juhosláviu až do ďalekej Austrálie. Teraz sa tam venuje vodným športom a na lyže chodí na Nový Zéland. Vďaka e-mailu máme aj teraz pravidelný kontakt. Osud nám dožičil stretnúť sa raz u nás pod Alpami.