Život na cestách

Cestovateľka, extrémna lyžiarka, horolezkyňa, rekreačne sa venuje aj potápaniu a free-divingu, lákajú ju jaskyne a paragliding – to je Petra Pogányová, povolaním sprievodkyňa v cestovných kanceláriách a lyžiarska inštruktorka zo Žiliny. Vo voľnom čase pôsobí aj ako dobrovoľná horská záchranárka v Malej Fatre. Všetky tieto aktivity robí na vysokej úrovni a stihla toho za cca 15 rokov toľko, čo iní len v jednej z tých aktivít nestihnú ani za celý život. Precestovala takmer všetky svetadiely, ale aj oblasti a štáty, kam bežní turisti nechodia ani náhodou (napr. navštívila Afganistan, Pakistan, absolvovala cestu okolo sveta a najbližšie sa chystá do Iraku a Sýrie), v Tatrách a v Alpách zlyžovala extrémne svahy, o ktorých väčšina našich lyžiarov ani nesníva, podobne je to s vylezenými horami po celom svete, nádychové potápanie chodí robiť do Egypta, ako relax …, a dalo by sa pokračovať. My prinášame rozhovor s Petrou o motiváciách, skúsenostiach a možnostiach, ako sa rozbehnúť do sveta, či za svojimi plánmi a neskrachovať pri tom, resp. neumrieť hladom, či na exotické choroby.

S takými danosťami a cieľmi, ako máš ty, sa ľudia nerodia. Ako k tomu došlo? Aj rodičia mali podobné snahy? Chodili napr. liezť do Tatier?

Áno, mama aj otec chodili liezť do Tatier, ale aj do Čiech na piesky, odmalička ma brávali tu doma na skalky do Porúbky a na túry po republike. Otec bol vlekár na Martinských Holiach, tak som od narodenia lyžovala a veľmi skoro aj liezla, mamin brat bol v Horskej službe, takže tá príprava bola dobrá. Neskôr už ako 18 ročná sme s partiou absolvovali hrebeňovky v Bulharsku a Rumunsku – Rila, Pirin, Fagaraš, neskôr albánske kopce a všetky ostatné pohoria na Balkáne. A tak som sa postupne prepracovala na ďalšie a ďalšie pohoria a kontinenty.

Dobre, posuňme sa inde. Jeden z najznámejších svetových dobrodruhov Austrálčan John Muir (rozhovor tu) kdesi spomínal, že dnes už je veľmi ťažké nájsť miesta pre poriadne dobrodružstvo, všade je veľa ľudí…

Ľudí nie, turistov (smiech). Bola som 3 krát v Afganistane a nestretla som tam žiadneho turistu. Aj v Pakistane sú odľahlé oblasti, kde na viactýždňových trekoch nikoho nestretneš, úplná divočina, paráda. A takých miest je na svete stále veľa.

Muir hovorí, že najradšej ide niekam, kde ešte nikto nebol, napr. v polárnych oblastiach. Tam ťa to neťahá?

Ale áno, ale čo sa týka napr. Antarktídy, je to veľmi finančne náročné. Teraz sa zameriavam na veci, ktoré sa dajú ľahšie finančne zvládať. Konkrétne v cestovateľskej oblasti sa chystám do Sírie a Iraku, do Afganistanu a Pakistanu by som chcela ísť lyžovať a čo sa týka lezeckých výprav, mám na leto pripravené Peru, Cordillera Blanca. Na jeseň/zimu potom ďalšie veci, ale to sa ešte uvidí.

Pekné plány. Musí to byť dosť náročné, prefinancovať takéto akcie. Kde na to berieš?

V zime učím lyžovať, v lete sprevádzam po svete. To je všetko. A snažím sa chodiť do oblastí, kde to nie je finančne náročné. Destinácie, kde nie je rozbehnutý turistický ruch, nie sú drahé. Nedajú sa napr. porovnať odľahlé oblasti Pakistanu s „preturizovaným“ Nepálom.

No dobre, ale do Peru napríklad na Huascarán sa nedá ísť zadarmo.

To určite nie, ale ja do mojich aktivít vrážam všetko čo zarobím. Niekto si kupuje kabelky, alebo autá, ja si hľadám lacné letenky, peniaze dávam do výstroja a vybavenia. Sú nákupní maniaci na akcie v spotrebnom tovare, ja som maniak na hľadanie lacných leteniek. Keď mám chvíľku voľno, surfujem po portáloch s letenkami, často sa k lacnej letenke dostanem chybou leteckých spoločností. Cena letenky sa skladá z viacerých malých častí/poplatkov a pri zadávaní do systému sa niekto pomýli, niektorá čiastka im vypadne, alebo sa pomýlia v samotnej cene, napr. sme mali letenku okolo sveta za 150 € , alebo na Havajských ostrovoch za 400 € , pričom normálna cena bola 1400 €, len sa niekto pomýlil v nahadzovaní čísla. Za podobné lacné peniaze sme boli v Austrálii, v Indonézii, na Filipínach.

Hovoríš v množnom čísle, takže necestuješ sama?

Používam plurál, ale to skôr zo slušnosti (smiech). Na horolezecké výpravy je dobré, ak ste aspoň dvaja, ale na cestovateľské akcie chodím občas sama, teraz som bola napr. v Nepále na treku sama, po sprevádzaní turistov je to pre mňa balzam na dušu.

Ešte by som sa chcel vrátiť k tomu financovaniu ciest. Čo sponzori?

Keď sa vo vysokých horách stretávame a rozprávame v základných táboroch s inými zahraničnými výpravami, veľmi sa čudujú, že si všetko platíme sami. Oni keď si vymyslia výpravu so zaujímavým kopcom, nemajú žiadny problém so sponzormi, tí sa dokonca predháňajú. Vedia, že z expedície budú fotky, videá, potom prezentácie a prednášky, na fotkách bundy a vybavenie s ich logom. Je to pre nich dobrá a relatívne lacná reklama, billboardy a platená reklama v telke stojí viac. Ľudia sa po výprave pýtajú, čo si to mala za bundu na tej fotke, kupujú. Keď je niekto v horách skoro celý rok, dáva na sociálne siete fotky s nejakým oblečením, ľudia sa pýtajú na značku a kvalitu. Aj klienti, ktorých sprevádzam, ak na mne niečo vidia, hneď sa vypytujú, chcú si to kúpiť. V tomto druhu oblečenia a vybavenia sa až tak nevyznajú, nechajú si poradiť. Horolezci zo západnej Európy a Ameriky s tým nemajú žiadny problém, výrobcovia im radi dajú svoje vybavenie na propagáciu. Tento typ reklamy je veľmi účinný. Na prezentáciách sú potom desiatky a stovky ľudí a zaujíma ich, čo som mala na sebe, alebo aké som mala vybavenie. Na Slovensku to ale takto, žiaľ, nefunguje. Neuvedomujú si zatiaľ, že keď sú z mojich expedícií zdieľané fotky a príspevky, keď o tom píšu outdoorové weby, je to pre nich výborná reklama.

Poďme ešte k cestovaniu. Akým dopravným prostriedkom najradšej cestuješ?

Najneradšej lietadlom, aj keď lietam veľa. Lepšie je ísť stopom, alebo bicyklom, proste pomaly sa presúvať krajinou, máš z toho omnoho viac. Keď idem stopom, ten kto ma vezie sa hneď vypytuje, čo som, kam idem, poradí pekné miesto na okolí. Často aj pozve domov na jedlo, stáva sa aj, že ťa pozve prespať u nich doma. Lepšie spoznávaš ľudí aj krajinu. Teraz idem do Iraku, chcem vidieť severnú časť, t.j. Kurdistan a budem sa tam presúvať asi stopom. Je to krásna krajina a je tam bezpečne, neobávam sa.

To znamená, že keď takto cestuješ, nemáš dopredu naplánované, kam a kedy chceš prísť? Nemáš stanovený nejaký cieľ?

Nie, pri cestovaní je mojim cieľom krajina, do ktorej idem, ostatné nechávam plynúť. Nemám žiadny plán, prídem a uvidím, čo ďalej. Niekto ťa zvezie a povie ti, tam a tam je niečo zaujímavé a už máš plán. Pri lezení mám, samozrejme, vybraté, ktorý kopec a cestu chcem vyliezť.
Pri lezení a skialpe potrebuješ okrem plánu dobrého parťáka, musí ti sadnúť počasie a snehové podmienky, proste musí sa tam stretnúť naraz veľa vecí. To pri cestovaní odpadá.

Pred niekoľkými rokmi si mi spomínala, že hľadáš parťáka na najvyšší kopec Barmy (dnes Mjanmarsko), stále to platí?

Ty si to pamätáš? Jasné. Sú tam krásne päťtisícové hory, je to vlastne výbežok Himalájí, ale nikto tam nechodí, ak tam boli dve expedície, tak to je veľa. Mjanmarsko je stále ešte krajina s oblasťami, kde sa ťa ľudia chcú dotknúť, lebo máš blond vlasy. A hory sú tam naozaj málo preskúmané, najvyšší vrch sa volá Hkakabo Razi, má výšku 5881 m, a prvýkrát bol vylezený až v roku 2013.

Tvoj spôsob života je okrem fyzickej náročnosti asi náročný aj na partnerské vzťahy. Si väčšinu roka niekde vo svete … Alebo sa mýlim?

Ideálne by bolo, keby som si našla partnera, ktorý by tiež lyžoval, liezol a cestoval so mnou. Dá sa to skĺbiť. Kde je napísané, že partnerstvo znamená sedieť doma? Aj keby sme mali deti, nie je to až taký problém. Poznám vo svete viac párov, ktorí cestujú a aj lezú aj s úplne malinkými deťmi do oblastí, kde môže mať aj dospelý, ktorý je neskúsený, problém. Pozri si české stránky Saša jede (sasajede.cz), ktoré mapujú cestovanie s malými deťmi, napr. niekoľko mesačný trek po Tibete s 13 mesačným deckom.

Pozriem. Zdá sa, že Češi sú omnoho „turistickejší“ ako my Slováci. Máš aj ty ten dojem?

Áno. Keď stretnem niekoho v odľahlých oblastiach, tak je to väčšinou Čech, naozaj. Oni to majú viac v krvi, my sme trochu konzervatívnejší.

Sú aj iné činnosti, resp. aktivity, ktoré ťa lákajú?

Asi motorka. Bolo by fajn ísť napr. do Mjanmarska na motorke. A zrejme sa vrátim k jaskyniarstvu, pozrieť pár jaskýň tu na Slovensku, ale aj vo svete. Ako doplnkové aktivity.

Partneri na výpravy sú zásadná vec. Ako to riešiš?

To je veľmi ťažké. Väčšina vhodných ľudí nemá čas, resp. dostatok dovolenky, napr. expedície na vysoké hory trvajú minimálne mesiac. Potom je pár vhodných ľudí, ktorí síce nepracujú a majú čas, ale nemajú žiadne financie. Takže parťáci sú najväčší kameň úrazu. Mám v hlave veľa plánov na cestovanie do odľahlých oblastí, či na zaujímavé kopce, ale nie sú ľudia.

Keď sa ale nájdu ľudia na výpravu, nemusia si zase sadnúť po ľudskej stránke …

Ide hlavne o bezpečnosť. Stalo sa mi, že so mnou boli menej skúsení ľudia a to bol problém. Sme všetci rôzne povahy, ale dá sa vyjsť. Ja som tolerantný človek a myslím, že sa dá vyjsť aj s niekým, kto je úplne inej povahy. Dôležité je, aby vedel pomôcť v ťažkej situácii, mal nejaké skúsenosti a vedel aj tam hore rozmýšľať. Jasné, že sa aj pohádame, ponorke sa nedá vždy zabrániť, ale to sa dá prekonať, v tom nie je problém. Napr. v starých Gálfyho expedíciách určite nebolo možné taký veľký tím udržať na jednej vlne, ale dosiahli vážne vrcholy, Ivan Gálfy to musel vedieť dobre ukočírovať.

Pamätám si, ako hovoril Maroš Šajnoha, keď sa vrátili z jednej expedície v Himalájach, že je hrdý na svoj spôsob vedenia, lebo ľudia po expedícii, ak sa dvaja stretli na ulici, neprešiel jeden z nich na druhú stranu.

Áno, mali to veľmi ťažké. Toto už teraz odpadlo, do vysokých hôr už nechodia také veľké expedície. Teraz je tam viac veľkých komerčných skupín.

Komercionalizácia na kopcoch vyzerá byť teraz problém. Ako to vidíš ty?

Je to problém. Ale ja sa snažím vyberať si kopce, kde nie je veľa ľudí, alebo kde idú skúsený horolezci, aj keď napr. na Chan Tengri sme mali zaplatený základný balíček pre base kemp a tábory. Myslím si, že by sa mal zakázať kyslík na výstupy a tým by sa veľa vyriešilo. Nech je ten kyslík k dispozícii len v base kempe ako prvá pomoc a dosť. Komerčné expedície majú už v cene zahrnutý kyslík v jednotlivých táboroch, oni ani nerátajú s tým, že by hore chcel niekto ísť bez kyslíka. To mi príde v dnešnej dobe ako veľká hlúposť, chodiť hore s kyslíkom.

Ok, ale kto by to mal zakázať? Veď takí Nepálci z tých komerčných „horolezcov“ žijú.

Oni by to mali zakázať, tí Nepálci. Propagované kopce, ale aj známe destinácie tu na Slovensku, v Európe aj vo svete, sú prepchaté a zašpinené od turistov, pritom stačí ísť pár kilometrov vedľa a si v úžasnej prírode. Ja sa aj v práci pri sprevádzaní klientov snažím vyberať také miesta, kde to nie je preturizované. Keď ideme napr. do Číny, nedá sa, žiaľ, vyhnúť Pekingu, ktorý je šialený z pohľadu počtu turistov, ale iné časti Číny sú krásne a nie je tam toľko turistov. Turistický ruch ako taký sa nedá zastaviť, ako sa nedá zastaviť globalizácia, lebo cestovanie je stále prístupnejšie, treba si dobre vyberať, kam idem. Ja sa najradšej presúvam pešo, na bicykli či vlakom. Lietam veľa kvôli práci, ale nemám to veľmi rada. Letecká doprava je veľký znečisťovateľ. Turizmus, keď je rozumne kontrolovaný, môže byť pre domácich prínosom, ale keď sa to vymkne spod kontroly, je problém. V hoteloch v niektorých tropických krajinách podávajú vodu len v trojdecových plastových fľašiach. V teple spotrebuješ denne 10 takých fliaš a keď tam nemajú spôsob spracovania plastového odpadu, končí to na obrovských skládkach, v lepšom prípade. Ale dá sa to riešiť, niektoré africké krajiny, ako Keňa či Tanzánia úplne zakázali používanie a dovoz jednorazových plastových obalov, na letisku či všetky igelitky či jednorázové fľašky zoberú. Takisto na hory ťa s takými vecami nepustia. Idú dobrým smerom, nemajú tam plastový bordel a podobne sa to dá riešiť aj inde vo svete. Na Aljaške na najvyššej  hore severnej Ameriky Denali je tiež veľmi čisto, aj keď tam je veľký počet horolezcov. Malá potreba sa robí len na presne označených miestach, na veľkú potrebu dostaneš kýblik a plastové rozložiteľné vrecká, ktoré sa potom hádžu do označených trhlín. Do budúcna plánujú ešte aj tento bio-odpad znášať z kopca.

Porovnaj Slovensko so zvyškom sveta v oblasti ochrany prírody.

Na to, kde sa Slovensko geograficky nachádza a aké máme hospodárske zázemie, sa mi zdá, že sme na chvoste zvyšku nie len Európy, ale aj sveta. Predbiehajú nás v tomto aj inak zaostalejšie krajiny v Ázii či v Afrike. U nás ide ochrana prírody skôr opačným smerom, developeri likvidujú prírodu pre svoje komerčné zámery a tí čo sa ju snažia chrániť, sú považovaní za škodcov a tých zlých. Vyštudovala som ekológiu a stráž prírody, to je u mňa na samostatnú debatu a článok.

Veľa mladých, ale aj starších, keď si prečítajú, ako si chodíš po svete a horách, si povie – aj ja chcem ísť. Čo na to treba?

V prvom rade treba prekonať „bod zlomu“, t.j. oslobodiť sa od strachu a výhovoriek, ako a prečo sa to nedá. Prekonať ten strach, zbaliť sa a vyraziť. Keď už raz vyrazíš, je to akoby si už bol na vrchole kopca, potom už to ide samospádom, užívaš si cestu a krajinu, ľudí, ktorí sú naozaj dobrí. A netreba mať strach s nedostatku peňazí. V niektorých krajinách je tak lacno, že tam za mesiac minieš podstatne menej, ako by si minul doma, takže vlastne ušetríš. Takže aj keď nemám dosť peňazí, dá sa ísť, len sa toho nebáť. Ak som ustráchaný a bojazlivý, je to na mne vidieť, tým skôr pritiahnem neželanú pozornosť, napr. zlodejov. Ak sa budem stále strachovať, že sa mi môže niečo stať, že ma okradnú a podobne, nič z toho výletu nemám. A tým skôr sa mi niečo stane, na pokakaného aj hajzel spadne.

Čo sa týka zdravia, mala si na cestách nejaký vážnejší problém?

Keď som bola prvý krát v Pakistane, asi pred 15 rokmi, mala som vážne žalúdočné a črevné problémy, bolo to strašné, človek je z toho veľmi vyčerpaný, ale nakoniec som sa z toho vylízala. Odvtedy nemám problémy, organizmus si zvykne, aj sa prispôsobí tým baktériám, ktoré u nás nie sú. A je fajn, že si človek potom môže vychutnať ich čerstvé domáce jedlá. Dlhé roky som nemala žiadne problémy, ale naposledy ma v Afrike poštípali nejaké komáre a dostala som vysoké horúčky. Bolo to niečo ako horúčka Dengue, potom ma z toho chvíľu boleli kĺby, ale inak ok.

Keď si väčšinu roka niekde na cestách, nie si z toho ešte unavená? Doma je predsa len doma …

Asi áno, kedysi som si to ani neuvedomovala, prišla som na pár hodín domov a už som sa balila na ďalšiu cestu. Stretol ma kamarát a hovorí „Ako strašne vyzeráš!“. Týmto pozdravujem moju pani doktorku a sestričky, ktoré mi kázali oddýchnuť si. Samozrejme, keď idem z Aljašky rovno do Egypta, je tam teplotný rozdiel až 60 stupňov a časové posuny, tak to cítim. Pred nedávnom som si povedala, že si trochu oddýchnem. Ale minulý týždeň som sa vrátila z Japonska, o dva dni idem do Gruzínska, tam mám po týždni s klientmi voľno len pre seba. Mám to tam rada, oddýchnem si. Po Gruzínsku ideme na kopce do Peru, odtiaľ na do Afriky na Kilimandžáro, na pár hodín domov (na festival Slnko na skalách do Porúbky) a ďalej do Sýrie a Iraku. Takže tak. A na jeseň si pôjdem oddýchnuť pri potápaní, do Egyptského Dahabu.

Šialenstvo. Ale držím palce.