Spomienky starého horolezca I

Spomienky Popradčana na mladosť v Tatrách a na exil, alebo “Šaňkove rozprávky”.

Keď udrie hodina bilancovania a bude sa hovoriť o tvojich skutkoch, nie je dôležité či si vyhral alebo prehral, ale ako si hral.

1. Prvý učňovský rok horolezca

Šliapem na nástup skaliek vo švajčiarskej Jure. Sprevádza ma moja manželka a rovesníčka, Monique. Kolená, chrbát a šľachy ma trochu pobolievajú. Telo z času na čas štrajkuje, ale motivácia je bez škrabanca. Musím sa pozviechať, rozhýbať, vysúkať’ si rukávy, aby som sám pred sebou neupadol do hanby. Lezenie v Jure je väčšinou zvislé, cesty ľahšie ako V+ sú zriedkavé. Začínam svoju 56. lezeckú sezónu. Ďaleko od miesta mojich prvých krokov v skale spomínam na začiatky v Košiciach a neskôr v Tatrách. Bolo to v marci roku 1955. Medzitým som prežil veľkú časť svojho života v horách, mal som zlomenú lebku, kľúčnu, stehennú a predkolennú kosť’, pretrhnutú Achillovu šľachu, a bol som v troch lavínach. Obeťami hôr sa stali môj otec a dvaja moji verní spolulezci. život ide ďalej a je napriek všetkému krásny.

V hlave mi víria divé myšlienky. Budeš po zimnej prestávke na „patričnej“ úrovni? Nemám nikoho komu by som mohol zveriť miesto prvého na lane. S Monique je to už roky tak, v skalách a na horách vediem ja. Starnutie má pre každého rovnaké konzekvencie. Fyzická a psychická sila pomaly upadá, a tomuto stavu musíme prispôsobiť aj naše zámery a plány. Je však v nás tendencia tuto skutočnosť ignorovať. To však môže mať za následok že si môžeme pri lezení nabiť hubu. Príkladov medzi mojimi priateľmi mám v tomto ohľade dosť. S neschopnosťou posúdiť vlastné hranice výkonnosti súvisí eventuálny pobyt v nemocnici a definitívna rozlúčka so zvislými skalami. Treba nájsť strednú cestu, a naučiť sa zanevrieť na výkony ktoré sme minulého roku ešte ako tak dosiahli. A to všetko musím dnes dať pod jedného menovateľa, prekonať vnútorné váhanie a pustiť sa znovu do lezenia. Šťastie mi praje. Prvých päťdesiat metrov je vylezených, forma je dobrá a pozorujúc doliezajúcu manželku vidím že ona tiež nemá so skalou problémy. Sezóna začala dobre. Sedemdesiatku sme už dosiahli, a musíme byť hrdí že sme tu, na skalách v ktorých stretávame veľmi zriedka ľudí v našom veku. A hlavne že máme z našej činnosti stále radosť. Tá sa výkonmi nedá nahradiť.

Na rozličných košických priemyslovkách sa v päťdesiatych rokoch minulého storočia náhodou stretla skupina Popradčanov, ktorí síce vyrástli pod Tatrami, ale k horským športom mali len veľmi obmedzený alebo žiadny vzťah. Na hlavnej ulici Košíc sme objavili plagát s oznamom, že miestny oddiel Slávia usporiada horolezecký kurz pre začiatočníkov. Na tento kurz sa prihlásila skoro celá popradská banda. Bolo nás sedem alebo osem. To bol základ organizovaného povojnového lezenia v našom meste. Prvú lekciu na Bašte pri Kysaku nám udelil sám Róbert Kubín. Bol vtedy „guru“slovenského horolezectva. Sám už neliezol, ale s pomocou paličky vystúpil až pod skaly, odkiaľ nás dirigoval a udeľoval rôzne príkazy. Skala je na Bašte zvislá, a so starými, vyčaptanými a zablatenými vibramkami aj veľmi šmykľavá. Jeden z našich inštruktorov bol nahluchlý, volali sme ho Kenguru. Keď sme žiadali napnuté lano, väčšinou ho povolil. Pri prvom beznádejnom odvisnutí na lane som si položil otázku, či lezenie je pre mňa naozaj to pravé rozptýlenie. V Košiciach sme sa naučili základom techniky a etiky, ktorú nám Róbert – báči vtĺkal v rámci svojich prednášok do hláv.

Prvý krát ma na lano naviazal o tri roky starší Palo Šablatúra. Preto ho dnes predstavujem ako môjho lezeckého učiteľa. O ňom sa v mojom rozprávaní ešte častejšie zmienim, aj dnes tvoríme s Paľom lezecké družstvo. Moja prvá dĺžka lana sa neodohrávala pre mňa veľmi lichotivo. Paľo ju vyliezol raz dva, bez zaváhania a bez problému. Ja som sa nestačil ešte duševne aklimatizovať, a už som bol nútený vrhnúť sa do pre mňa absolútne neznámeho dobrodružstva. Našťastie lano bolo napnuté, takže som nebol smrťou bezprostredne ohrozovaný. Ale moje napredovanie nebolo obdivuhodne. Našťastie nebolo na úpätí skál vtedy žiadneho svedka. Doliezam udýchaný na vrchol Jánošíkovej Bašty. Paľo sa mi priateľsky prihovára, ja ho nepočúvam a rozmýšľam čí by nebolo lepšie, na tento šport okamžite zanevrieť. Nemám však síl ani na toto rozhodnutie. Nasleduje ďalšia dĺžka lana, a zdá sa mi že to nie je také zlé ako by som to mal očakávať. Začínam sa s lezeckou činnosťou identifikovať. Už ako chlapec som stále sníval naviazať sa na lano a stúpať na tatranské vrcholy. Keby som sa dnes vzdal, zbohom sen mojej mladosti. A tak sa stalo že aj Šaňko, bez zvláštneho lezeckého talentu, sa dostal na začiatok dráhy alpinistu, ktorú dodnes neopustil.

Už ako „praví“ horolezci sme sa cez letné prázdniny vydali do Tatier, aby sme tam vyskúšali naše umenie. Ja som bol vtedy ešte len pätnásťročný, chudý a dengľavý mládenček, ktorý síce o horách mal už veľa prečítané, ale tým to aj končilo. Našťastie som bol na prvej túre sprevádzaný tromi staršími sedemnásť až osemnásťročnými priateľmi. Boli to Ďuro Weincziller, Paľo Šablatúra a Milan Rybanský. Ďuro sa neskôr stal slávnym alpinistom, ktorého bohužiaľ už skolila zákerná choroba. Milan je uznávaným hvezdárom. S Paľom sme neskôr spolu zdieľali slasti a strasti švajčiarskeho exilu. Vo Švajci sme určitý čas pracovali v tej istej firme. Na švajčiarskych skalkách v Jure sme sa stretávali aj na spoločnom lane.

Na mojom prvom vrchole vo Vysokých Tatrách, na Kozej Kôpke v Červenej dolinke nás chytil dážď. Na druhý vrchol, na Jastrabiu vežu, sme nastúpili znovu za dažďa. Počasie nám vtedy nerobilo žiadne problémy. Na tejto túre som spoznal rozkoš z pocitu pri páde do lana a nasledujúceho voľného húpania sa vo vzduchu. Ďuro sa totiž pustil do variantu mimo ľahkého výstupu. Ja ako druholezec som bol v traverze vytrhnutý príliš silným bočným ťahom istiaceho lana. Mojou morálkou to našťastie ale nepohlo.

Tým som skončil môj tatranský učňovský výcvik. Na ďalšie túry som sa vydal už ako prvolezec. Mal som zhovievavých rodičov. Čudujem sa, že mi to vôbec dovolili. Konopné lano, nemeckú litznerku, som mal požičané z Košíc a kúpil som si dve hasičské karabínky. Zhabal som otcovo kladivo a upevnil ho na šnúrku. Skoby sme nemali, preto sme ich začali v Tatrách „zbierať“. Každú skobu, ktorá trčala v skale, sme bezohľadne vytĺkli ako to robili už celé generácie. Koncom prvej sezóny sme získali asi dvadsať skôb. Mlátenie skôb do skaly sa stalo pravým pôžitkom, bol to symbol činnosti správneho horolezca. Skala tým samozrejme veľmi trpela, ale to vtedy nikomu nevadilo. Napríklad dnešné voľné lezenie kúta v Puškášových platniach na Ošarpance je možné len vďaka tomu, že sme tu usilovne zabíjali a vybíjali skoby. Predtým do úzkej špáry nik nemohol strčiť prsty, my sme diery pre prsty vymlátili. Nech žije ekológia!

V tom období som uvidel a spoznal spací vak. V tom čase to bol obrovský komfort, vyhradený len pre pravých alpinistov. Nechal som si vysvetliť spôsob jeho výroby. Stará mama ma zasvätila do funkcie jej starého šijacieho stroja značky Singer a po týždni tvrdej práce bol pôjd síce zanesený perím, ale ja som sa stal vlastníkom vlastnoručne vyrobeného spacáku. To bol veľký komfort, lebo v chatách sme prenocovávali zásadne mimo postele, na podlahe.

Na Térynke, kde sme sa radi zdržiavali, nás od začiatku super – priateľsky prijali chatár Jarda Sláma a jeho zástupca Martin Fris, po spišsky Marcin, lebo pochádzal zo Spišskej Soboty. Bol to pre mňa jeden z najkrajších zážitkov môjho života. Boli sme mladí zasrani, nemali sme peniaze, neboli sme slávni ani známi, nič sme ešte nevyliezli, a napriek tomu sme mali dvere na Térynke vždy široko otvorené. Chata bola vždy plná horolezcov a spalo sa všade, kde sa len dalo. My Popradčania sme dostali na spanie pridelenú skládku koksu v kôlni. Povrch koksu sme si najprv vyplanírovali a prikryli starými špinavými dekami. To bola „ideálna“ podložka pre môj nový a čistý spacák. Po večeroch bolo veľmi veselo, Martin nás často zabával vtipmi a historkami. Jarda, ktorý bol už vtedy slávny horolezec, nám na požiadanie ochotne vysvetľoval priebeh plánovaných túr.

Podnikavejší lezci, s dostatočnou produkciou hormónov počas večerov a daždivých dní usilovne dvorili dámam prítomným v chate. Takéto vzťahy často nevydržali dlhšie ako jednu noc. Rozchody po krátkych extázach rozkoše boli často veľmi turbulentné. Spomínam si na reakciu jednej z opustených dám. Jej nápadník, už vtedy známy horolezec Jozef, nad ránom tajne zmizol a presťahoval sa so svojim lezeckým partnerom cez Baranie sedlo na Zelené pleso. Bez rozlúčky. Ráno nasledovala dráma. Slečna sa pokúsila rozrezať si žily na zápästí. To sa jej ale pre použitie veľmi tupého noža nepodarilo. Ľahko škrabancami zranená dievčina si ľahla do postele a pri plnom vedomí čakala na smrť, ktorá však nechcela prísť. Našťastie ju nik nebral vážne. Skrátka, na Térynke bola vždy sranda.

Ráno pred túrou sme nikdy nevarili, zjedli sme trochu chleba a napili sa vody z jazera. Poobede, aby sme sa ukázali aspoň trochu užitoční, sme chatárovi pre kuchyňu a záchod nosili vo vedrách vodu z jazera. Paľo Šablatúra, syn popradského sklenára, zasklieval aj rozbité obloky na chate, ak to bolo nutné.

Ako najmladší v partii som musel svojim lezeckým partnerom vykonávať rozličné služby. Na vrchole som musel zmotať lano a väčšinou ho aj niesť do doliny. Na chate som mal za úlohu najprv kladivom narovnať skrivené, počas lezenia použité skoby, a potom pripraviť večeru. Stalo sa tiež že ma moji nároční kamaráti poobede po túre poslali z Terynky do Smokovca kúpiť niekoľko fliaš piva. Ja som nereptal a išiel som. Bola to tvrdá výchova bažanta. Iná doba, iné zvyky!